Prečo by sme sa po pandémii nemali vrátiť do normálu?

So zvyšujúcim sa počtom ľudí zaočkovaných proti COVIDu-19, čoraz častejšie počúvam radostnú vetu: „Vraciame sa do normálu.“ Zamysleli ste však nad tým, či sa doň skutočne chceme vrátiť? A predovšetkým, či by sme mali?

Chcem vám totiž predstaviť iný normál, aký si možno predstavujete. A to môj normál – normál, ktorý zaživa približne 20 % ľudstva. Ide o normál človeka s postihnutím.

Očkovanie nie je pre podprirodzených

Pamätáte sa na to, ako v slovenskom systéme očkovania proti COVIDu-19 posúvali rizikových pacientov z druhej fázy postupne až do deviatej? Vtedy vláda oficiálne sľúbila, že nás už ďalej nepresunú. A musím uznať, veď svoj sľub splnili – do neskoršej fázy nás nepresunuli. Oni nás z prednostného očkovania totiž úplne vymazali!

Áno, ľudí, ktorých môže zabiť aj chrípka. Tých, ktorí sa nesmú dostať do nemocnice, pretože ich bežne ošetrujú ako úplne posledných, ak vôbec, keďže ich životy okamžite ohodnotia ako zbytočnejšie než ohováranie kolegýň pri šálke kávy. Tých, ktorí museli stráviť rok a pol pandémie v tej najprísnejšej izolácii, že aj väzni majú viac slobody. Presne tak, nás odstránili z prednostného očkovania.

(Nepotrebuje niekto náhodou komplica? Som vyučená účtovníčka, mám napozeraných veľa kriminálok a počula som, že na Slovensku uväzneným chorým mafiánom poskytujú starostlivosť.)

Ako možnosť nám (o poznanie neskôr) dali „prednosť“, keď sa prihlásime na očkovanie ako náhradníci. Až na to, že bolo nutné dostaviť sa tam do polhodiny od telefonátu, ktorý mohol prísť kedykoľvek. Viete si predstaviť obliecť kompletne nehybného ležiaceho človeka na pľúcnej ventilácii, zniesť ho po schodoch, naložiť do auta, prejsť do nemocnice, vyložiť ho na vozík aj s dýchacím prístrojom a utekať s ním do ambulancie – to všetko do polhodiny a bez toho, aby ste mu ublížili? Nie? Správne! Veď ani ľudia s menej závažnými diagnózami si to nedokážu predstaviť. Pretože naše rodiny a asistenti nie sú Avengeri (áno, práve som strávila dobrých 20 minút premýšľaním, ktorej skupine superhrdinov by to mohlo vyjsť).

Skutočnú „prednosť“ nám udelili až vtedy, keď zistili, že sa chce očkovať príliš málo Slovákov a máme vakcíny navyše. Takže teraz sa môžeme dať zaočkovať prednostne, ale v našej vekovej skupine. „Buď vďačná, že môžeš byť v miestnosti so zdravými.“ by mala byť definícia ableizmu. Slováci opäť bodujú. Keby išlo o majstrovstvá sveta v ableizme, nestačili by nám poličky na poháre.

Môj normál teda začal absolútnou klasikou – slovenské zdravotníctvo a vláda mi dali opäť najavo, že na mojom živote a životoch ďalších ľudí s postihnutím nezáleží. (Viz. moje články z nemocníc)

No o dve vovedenia do omylu neskôr plus dva týždne, som zaočkovaná a mám imunitu.

Návrat doby čumilov

Môj normál však pokračoval pozitívne – okrem stretnutia svojej rodiny som konečne mohla ísť na nákupy! Maj sa dôchodok a vitaj skriňa plná vecí, ktoré v živote nikdy nevynosím, ale robia mi radosť.

Ale ak ste mojím čitateľom už nejakú dobu, pravdepodobne už očakávate tú moju normálnu situáciu. Zabávam sa tak s mojou osobnou asistentkou na predstave PEG topu (crop topu na mne s PEGom) a zrazu sa za ňou vynoria dva páry očí. Tieto teenagerky sú zrejme vo výcviku na tajné agentky, pretože plán prehrabávať sa medzi oblečením pre bábätká a pozerať sa mi pritom do očí (a všade inde) bol brilantný. Perfektné exempláre čumilov nenápadných.

Vo všetkej vážnosti, jediné, čo ma na tejto situácii prekvapilo, je, že to boli teenagerky. Väčšinou to totiž bývajú dospelí alebo postarší ľudia – u mladších sa už objavuje viac akceptácie. No ústa otvorené dokorán a oči plné šoku, desu a ľútosti sú pre mňa tým omieľaným normálom. Vlastne zakaždým, keď idem von, akoby som išla do galérie plnej kópií Výkriku od Muncha.

S rúškom pod nosom cítila pripečenú zeleninu

O niekoľko dní neskôr som išla na vyšetrenie do nemocnice.

„A nestratili ste sa? Veď to je dieťa a toto nie je detské,“ privítala nás recepčná s rúškom pod nosom. Skôr ako som sa stihla nadýchnuť, mama jej povedala, že mám 24 rokov. Recepčná teda podala mame papiere o informáciách o pacientovi, nech ich vyplní. Prikázala môjmu otcovi, aby mi odmeral teplotu, potom sa na mňa (podotýkam) so znechutením pozrela a povedala: „Ona určite nepracuje a necestuje, takže na Covid dám krížik.“

Jediným pohľadom ma teda odpísala ako pasívnu existenciu, nie ako ľudskú bytosť, ktorá by nebodaj rozumela jej slovám, nieto ešte by mohla žiť inak ako podľa jej obmedzených predstáv. Jeden by si myslel, že keď osoba pracuje na recepcii nemocnice, a ešte aj takej nemocnice, v ktorej ordinujú odborníci, bude pripravená na to vidieť ľudí s rôznymi postihnutiami a správať sa k nim primerane. Ale to by nebol môj normál.

Aspoň, že lekár, ku ktorému som v ten deň išla, bol výborný. Málokedy môžem povedať, že som rada, že ma bude sledovať práve tento lekár, ale tentoraz je to tak.

Normál alebo inklúzia? Vyberte si

Toto však bolo len zopár z mnohých situácií môjho normálu. Pandémia sa ešte ani neskončila a ľudia s postihnutím, predovšetkým vozičkári a ležiaci, už strácajú možnosti študovať a pracovať na diaľku a zúčastňovať sa rôznych udalostí kvôli bariéram.

Naozaj sa chceme vrátiť do tohto normálu? Chceme sa vrátiť do normálu, v ktorom milióny ľudí na svete, z toho desaťtisíce iba na Slovensku, musia čeliť každodennej diskriminácii, ponižovaniu, izolácii a fyzickým aj sociálnym bariéram? Moja odpoveď je jasná: Nemali by sme sa k nemu vrátiť.

Snažme sa teda, aby sme tento normál nechali za sebou a vytvorili si namiesto neho inkluzívnu prítomnosť.