Dopustili ste sa obviňovania obetí? Takto znie u ľudí s postihnutím.

Obviňovanie obetí (v bežnej reči a po anglicky známe ako victim blaming) znamená, že človeku, ktorý prežil nejaký zločin, ľudia povedia, že ten skutok sám zavinil, buď svojim správaním, alebo zmýšľaním. Obviňovač týmto zločin zľahčí a presvedčí danú obeť aj ďalšie – vtedy skryté obete, že by o ňom nemali prehovárať. Namiesto kúzla na vymazanie pamäte tak nezainteresovaní môžu vysloviť typicky slovenskú čarovnú formulku: „Skutok sa nestal. Nerieš.“ a pokračovať vo svojich blažených životoch. Lenže spomienky na daný zločin obete neopustia, no ťarchu potlačených emócií a traumy si so sebou nesú hoci aj po zvyšok života. Veď ak sa skutok nestal, ak si ho dokonca zapríčinili sami, nikto im nepomôže riešiť ho, môže sa aj mnohokrát zopakovať.

Práve preto je obviňovanie obetí perfektným a často používaným nástrojom ableizmu. Diskriminácia je zločin, preto sa ableizmus nevymyká definície na začiatku. V tomto článku preto prerozprávam niekoľko anonymných vyjadrení obviňovačov obete ableizmu (mňa), ktoré som obdržala počas tohto roka. Ilustrujú totiž rozhovory, aké som viedla príliš veľa krát za svoj život.

„Stačilo by, keby si sa nesústredila na čumilov. Veď svojich čumilov má každý. Alebo chceš, aby sa na teba nikto nikdy nepozrel?“

Nikdy, keď idem von s novým zdravým alebo zdravo vyzerajúcim kamarátom či s novými osobnými asistentkami, ich vopred nevarujem pred čumilmi – ani ich nespomeniem. A predsa sa zakaždým bez výnimky sami od seba zhrozia, koľko ľudí na mňa neslušne zíza. Hovoria mi, že im to navodzuje pocity hanby, potrebu schovať sa alebo celkové nepohodlie. Keď spolu ideme von znova, sú v šoku a znechutení znova. A znova. A znova. (Áno, ležiavam na toľké akcie, až som vraj známa aj v Brne ako: „ta Petra se šílenými nápady“.) Neprestávajú sa čudovať, ako môžem čumilov znášať celý život.

Pohľady, ktoré po mne len prejdú ako po každom inom, alebo také, z ktorých vycítim kompliment, samozrejme uvítam. No nemyslím si, že každý človek bez postihnutia zažíva denne nasledovné situácie: Cudzí človek si posunie stoličku tak, aby videl, ako je zmrzlinu. Čumil sa pri ňom zastaví, dokorán otvorí ústa, chytí sa za srdce a vyroní slzu. Čumil naňho ukáže prstom a drgne svojho známeho, nech sa naňho pozrie tiež. Keď okolo neho čumil prechádza, tak naňho bez prestávky zíza až nadoraz otočenia krku. Keby každý z nás mal takýchto čumilov, žiadny z mojich kamarátov a asistentiek by sa nad nimi nepozastavil, určite nie 100 % z nich.

Ako si chcú obviňovači ospravedlniť takéto správanie? Mala som predpokladať, že sa títo slušní občania len chcú vcítiť do mojej kože, preto si vykrúcajú krky, či náhodou neochrnú? Ak si mám o každom ableistovi vymyslieť rozprávku, ktorou by som ospravedlnila jeho nevhodné správanie, potom odo mňa obviňovači vyžadujú, aby som nežila v reálnom svete. To isté mi naznačujú čumili: „Čo je to? Prečo je to na ulici? To sem nepatrí.“

Nie je moja chyba, že vnímam realitu. Ak sa vám vonkajší svet zdá natoľko nezlučiteľný s mojím životom, tak správnym riešením nie je vyhnať ma z neho fyzicky ani v mojej mysli, ale zmeniť ho na akceptujúci.

(Medzitým si môžete kúpiť moju kolekciu merchu s čumilmi.)

„Keby si sa čumilom prihovorila a vysvetlila im, čo ti je, na čo slúžia tvoje hadičky a prístroj, tak by prestali čumieť.“

Nemám čas, energiu ani vôľu prihovárať sa (nepreháňam) približne stovke čumilov počas zaľudneného celodenného výletu. Ani keby sa jednalo o dvoch, tak by som to neurobila. Nie som žijúca zdravotná karta. Nemám povinnosť vysvetľovať cudzím ľuďom svoje osobné informácie.

Zdraví / zdravo vyzerajúci ľudia by považovali za nemysliteľné, keby mali komukoľvek na ulici rozprávať, či majú neviditeľné choroby, psychické diagnózy, alebo aké majú rodinné problémy. Keby mali hoci aj sadru na ruke, nevykrikovali by po jarmoku: „Viete, napadli ma na Rozborilovej ulici 666! Stalo sa to presne takto…“ Následne by nezačali opisovať každý detail svojho traumatizujúceho zážitku.

A čo keby som bola ochotná zdieľať svoje súkromné informácie s každým okoloidúcim? Mám požiadať svoju osobnú asistentku, nech môj vozík vyhodí na bariérové pódium a vyšklbne mikrofón primátorovi, aby som mohla predniesť seminár? Keď už sme pri tom, za vzdelávacie semináre sa zvykne platiť. Kto mi v tomto scenári zaplatí? Alebo mám vykonávať takúto neľahkú prácu pod zámienkou, že ak to neurobím, nedostanem pokoj a dôstojnosť? Čiže som novodobý otrok?

Ja som človek, ktorý si zaslúži rovnaký prístup ako každý iný, rovnakú možnosť stráviť príjemný čas vonku a  rovnaké súkromie. Ak tvrdíte, že vyžadovaním svojej dôstojnosti k sebe privolávam ableizmus, ale zahodením svojej dôstojnosti by som ableizmus zmiernila, potom sa len pokúšate zmanipulovať ma, aby ste mohli beztrestne prejavovať ableizmus naďalej. Presne ako to robí väčšina obviňovačov obetí každého zločinu.

„Ja poznám ženu s postihnutím a jej [konkrétny prejav ableizmu] nikdy nevadil. Ak to prekáža tebe, je to problém iba v tvojej hlave.“

Som si istá, že žiadny vyrovnaný človek (ani ten so skoliózou) si neželá, aby sa stal nástrojom na citové vydieranie. Veď ak by sme mali postupovať podľa tejto logiky, platilo by nasledovné:

Keďže existujú ženy, ktoré dobrovoľne pracujú v pornografickom priemysle, môžeme od každej jednej ženy žiadať, aby sa pred nami vyzliekla. Ak to neurobí či ju taká požiadavka pohorší, niečo je s ňou v neporiadku.

Keďže existujú účastníci reality show a influenceri, ktorí s verejnosťou zdieľajú každý detail svojho života, tak by to mali robiť všetci. Sci-fi thriller The Circle, v ktorom je povinné streamovať svoj život 24/7, je teda žiadaným výsledkom a ktokoľvek povie, že si v takej dystópii neželá žiť, je narušený.

Ako ľudia s postihnutím teda nesmieme mať rozdielne hranice komfortu a odmietnuť nič, s čím iný človek s postihnutím súhlasil, nebodaj zmeniť vlastný názor. No predovšetkým si všimnite, že sa nad naším psychickým rozpoložením pochybuje výhradne vtedy, keď si určíme hranice. Ak so všetkým súhlasíme a staneme sa natoľko otvorenými knihami, až sa nám znova lámu chrbty, tak sa nad našou mentalitou nikto nepozastaví.

Obviňovači obetí ableizmu teda v každom, kto sám seba rešpektuje, vyvolajú pocit, že sa zbláznil a vylieči sa jedine v prípade, že bude počúvať ich. Pritom keby im tak náramne záležalo na našom psychickom zdraví, zabojovali by s nami o finančne aj fyzicky prístupných psychológov.

„Je tvoja chyba, že sa obklopuješ dezolátmi, tak sa prestaň sťažovať.“

Dotyčný obviňovač napriek našej dlhšej konverzácií odmietal použiť pojem „ableista“, pretože zrejme neveril, že takí vôbec existujú. Musím mu však nechať, že aspoň použil jednu z minima urážok, ktoré sa nezakladajú na postihnutí. V slovníku je totiž dezolátny definované ako: žalostný, zúfalý, neutešený; nespĺňajúci požiadavky kvality. Dnes pod týmto oslovením v slangu myslíme zväčša nacistov, konšpiračných teoretikov a podobne. Verím, že netreba konkrétne menovať všetky ich odnože, pretože sa jedná o rovnakých ľudí.

Prosím, povedzte mi teda, kadiaľ sa ide do tej Zeme zasľúbenej, kde sa dezoláti nenachádzajú, pretože som zrejme počas písania adresy očami do GPS kýchla a zadala som nesprávnu. Na Slovensku idem von a obklopia ma čumili a ukazováky. Pozriem si seriál a v ňom mi povedia, že sa buď môžem stať hrdinkou, len ak sa vyliečim, alebo zatrpknutou záporáčkou. Pokúsim sa nájsť si nové osobné asistentky a dostanem desiatky komentárov od anti-vaxxerov a ľudí, ktorí všeobecne ponižujú môj intelekt na základe môjho postihnutia. Hospitalizujú ma a lekár mi do očí povie, že na záchrane môjho života nezáleží.

Celá komunita ľudí s postihnutím sa s ableistami stretáva na každom kroku, sede a ľahu. Kde by sme teda podľa obviňovačov mali žiť? Jedine zamknutí v ľudoprázdnej miestnosti, aby sme ich nezaťažovali svojou diskrimináciou. Presne tak, ako si to predstavujú nacisti, čiže dezoláti, ktorými sa podľa nich nemáme vlastnou chybou obklopovať.

A mimoľahom, odrádzať niekoho od „sťažovania sa“ na dezolátov je ďalšia efektívna taktika pre to, aby sa množili. Povedali by ste predsa, že by ľudia nemali prehovárať proti správaniu sa dezolátov (nacistov), lebo existujú aj liberáli? Dúfam, že by ste to nepovedali, pretože my počty tých dezolátov potrebujeme znížiť tým, že nebudeme mlčať, vysvetlíme ich nezmyselné zmýšľanie a vyradíme ich z rešpektovanej spoločnosti. Rovnako teda potrebujeme znížiť počty ableistov tým, že sa voči ich správaniu ohradíme a vzdeláme sa o tejto všadeprítomnej problematike. Fakt, že existujú aj ľudia, ktorí sa k ľuďom s postihnutím správajú ako k rovným, je skvelý, ale s potrebou aktivizmu sa nevylučuje.

„Keby si sa snažila vidieť v ľuďoch to dobré, žiadny údajný ableizmus by ťa netrápil.“

Dvadsať rokov som sa usmievala, skláňala hlavu (aj preto, že mi kvôli ochabnutým svalom v sede padala) a snažila som sa ignorovať diskrimináciu. Viete, kam ma to dostalo? Do situácie bez vzdelania, zamestnania, zdravotnej starostlivosti, opatrovateľov a akejkoľvek ďalšej základnej slobody. Ako povedala legendárna aktivistka Stella Young: „Usmievanie sa na schody z nich rampu nevytvorí.“ A ja dodám, že ani usmievanie sa na nemocnicu by mi nevohnalo kyslík do pľúc, usmievanie sa na zamietnutie osobnej asistencie by daný dokument neprepísalo na schválenie a tak ďalej.

Preto v momente, keď som si začala ableizmus priznávať, adresovať ho a brániť sa mu, sa môj život zmenil k ďaleko lepšiemu. Prekonať problémy úsmevom je totiž extrémne privilégium, ktoré drvivá väčšina ľudstva nemá.

Keby som ale neverila v dobro ľudí, nestrávila by som takmer štyri roky ich učením o ableizme. Verím, že ľudstvo má potenciál vnímať ľudí s postihnutím ako seberovných. Obviňovaním a umlčiavaním obetí ableizmu však dosiahneme presný opak.