Momenty plné SMAgie #9 – rewind rovnosti 2021

Rok 2021 bol jedným z najťažších v mojom živote. Prežívala som neustávajúci strach z pandémie, dlhodobú izoláciu od mojich priateľov aj vonkajšieho sveta a potom, ako ste sa mohli dočítať v nedávno ukončenej sérii mojich blogov, som bola štvrťroka vkuse obeťou nášho neschopného a ableistického zdravotníctva.

Ale v roku 2021 sa stalo aj množstvo neuveriteľne úžasných, priam magických udalostí. A aj takých, ktoré vo mne vzbudili nádej, že sa naša spoločnosť (veľmi, veľmi pomaly) stáva prístupnejšou pre všetkých ľudí s postihnutím. Tieto Momenty plné SMAgie sú práve o posledných z menovaných. Napísala som teda môj osobný rewind rovnosti 2021, v ktorom sa objavia videohry, hudba, vzdelanie a seriál. Mali by ste sa však z týchto mojich skúseností poučiť aj v prípade, že sa týmto oblastiam nevenujete.

Staviam očami už od jari

Ako som už spomenula v minulých Momentoch plných SMAgie, videohry boli vždy dôležitou súčasťou môjho života. Sú základom mnohých mojich priateľstiev, pomáhajú mi rozvíjať logické myslenie a umožňujú mi zažiť príbehy a skúsenosti, aké by som nemohla prežiť v žiadnej inej forme rozprávania. V minulosti mi taktiež pomohli udržiavať si pohyblivosť a silu v rukách a motivovali ma prichádzať na spôsoby, ako sa stať efektívnejšou v práci na počítači.

Lenže čím viac mi ruky slabli, tým viac som sa od hráčskej komunity vzďaľovala, pretože sa populárnymi stávajú hry, ktoré vyžadujú množstvo tlačidiel a rýchle reflexy. Isteže sa to dá nahradiť sledovaním herných videí, ktoré mám veľmi rada, alebo hraním menej populárnych indie hier, ktoré mám ešte radšej. Ale nič z toho nie je úplnou náhradou za skúsenosti, ktoré majú všetci hráči v jadre tejto komunity. Povedať: „Veď si zahraj niečo iné.“ nás vylúči z väčšiny diskusií. A povedať: „Ja si to zahrám za teba a ty sa len ticho dívaj.“ z nás urobí pasívnych ľudí namiesto kreatívnych a vynaliezavých.

Ako sa však zdá, pracuje sa na tom, aby sa tento problém odstránil. Na jar som totiž objavila anglickú organizáciu SpecialEffect, ktorá sa venuje pomoci ľuďom s rôznymi postihnutiami, aby aj oni mohli ovládať najrôznejšie videohry. Okrem iného zadarmo zverejňujú rôzne hry a programy, ktoré sa namiesto klávesnice ovládajú myšou alebo očným ovládaním Tobii – technológiou, ktorou ovládam počítač aj ja.

Z ich projektov spomeniem web prehliadačových hier Eye Gaze Games, ktorý je síce určený pre nenáročných hráčov, ale môžete tam napríklad závodiť očami, čo doteraz nikdy nebolo možné. Navyše tam neustále pridávajú nové hry rôznych druhov pre rôzne vekové kategórie.

Ale hlavne vytvorili mód na Minecraft, vďaka ktorému sa táto kreatívna a akčná hra dá pohodlne hrať očami cez ich prispôsobenú očnú klávesnicu. Tento program nazvali EyeMine a nie, ani ja nechápem, prečo ho nenazvali Meyencraft. Toto je naozaj prelomová technológia, pretože hrať očami hru, ktorá beží v reálnom čase a je na ňu potrebná myš a klávesnica alebo celý ovládač, bolo doteraz beznádejne nemožné.

Priznám sa, že ani jedna z menovaných hier nie je úplne pre mňa. V Minecrafte som po hodine hrania zabila zombíka holou rukou iba pomocou očí, s čím som bola absolútne spokojná a prestalo ma to baviť. Ale fakt, že tento program existuje, znamená, že je rozhodne možné, aby sme očami hrali aj ďalšie svetovo populárne hry.

A množstvo ľudí by iste neuveriteľne nadchlo, že môžu hrať práve Minecraft alebo niektorú z hier na Eye Gaze Games. Takže ak niekoho takého poznáte, zahrajte si s nimi, čím im umožníte účastniť sa rovnakých voľnočasových aktivít ako vy.

Mrk mrk mrk je tanečnou choreografiou môjho leta

(Ak sa vyznáte v hudbe, hlboko sa ospravedlňujem za všetko, čo bude nasledovať, pretože ja fakt len hádam, ktoré slovo patrí ku ktorej časti pesničky.)

Viete, čo sa bežne spieva alebo kričí tesne predtým, ako sa v pesničke spustí ten hlavný beat? Všetci ruky hore! Tlieskajte! Skáčte! A my, ochrnutí, len tak zostaneme sedieť či ležať a je nám nanajvýš smiešne, že nám toto niekto povedal do slúchadiel alebo s nami priamo na parkete.

No jedna z mojich najobľúbenejších speváčok všetkých čias (väčšinou ju mám na prvej priečke, len nie minulý rok), Lorde, v lete vydala album Solar Power. V rovnomennej pesničke tesne pred záverečnou časťou spieva: „Blink three times when you feel it kicking in.“ Teda vo voľnom preklade: „Trikrát žmurkni, keď to pocítiš.“

Keď som to počula po prvýkrát, tak ma tento nenápadný verš tak veľmi potešil, až som o ňom mala potrebu napísať dvesto slov o polroka neskôr. Veď konečne sa v nejakej pesničke objavil pokyn, ktorý som mohla urobiť aj ja. Konečne som sa cítila, akoby sa počas takej každodennej činnosti, akou je počúvanie hudby, myslelo aj na mňa.

Možno sa vám to zdá ako nepodstatný detail, ale presne o to ide. Zmenou jediného slovesa môžete akékoľvek umenie zmeniť na také, z ktorého bude mať vaše obecenstvo pocit, že ich akceptujete.

Akadémia, ktorá ma od jesene učí online

Moje postihnutie – spinálna svalová atrofia (SMA) mi v aktuálnom štádiu znemožňuje takmer všetok pohyb a výrazne mi znižuje dennú dávku energie na akékoľvek činnosti, v najhorších dňoch nevládzem robiť ani tie pasívne. Bariéry, neochota nášho školstva a nedostatočná legislatíva o štúdiu ľudí s postihnutím v kombinácii s mojou diagnózou mi prakticky úplne znemožňujú vysokoškolské či ďalšie štúdium podobného rázu. Toto je pre mňa výrazný problém, pretože ak chcem byť dobrou spisovateľkou a aktivistkou, mala by som mať prehľad o mnohých dôležitých témach, prístup k získaniu vedomostí a príležitosti uvažovať nad svetovými problematikami.

Preto som sa počas jesene zúčastnila webinára od Inspire Academy. (Mimochodom, Inspire Academy používa slovo „inšpirovať“ správne. Prednášajúci svojimi vedomosťami inšpirujú poslucháčov ku vzdelávaniu sa a všestrannému premýšľaniu. Neinšpirujú nikoho tým, že by nečinne chrčali do priestoru, aby sa zdraví ľudia cítili lepšie zo seba samých, ako to ableisti zvyknú pripisovať ľuďom s postihnutím.) Asi nebude prekvapením, že som si bez váhania vybrala webinár Dejiny čarodejníctva Mgr. Kataríny Nádaskej, PhD. A bola som nadšená! Systém, ktorý vytvorila Inspire Academy, je totiž pre ľudí s postihnutím perfektný.

Predovšetkým, keďže ide o webinár, mohla som túto fascinujúcu prednášku sledovať z pohodlia svojho domova. Nielenže to je bezbariérová metóda, ale tento spôsob mi taktiež dovoľuje kedykoľvek si odkašľať, poodsávať sa alebo si zariadiť čokoľvek, čo vyžaduje môj zdravotný stav.

Keď už sme pri mojom zdravotnom stave – keby som aj v deň konania prednášky mala vyššie spomenutý zlý deň, tak by to nebol problém. Záznam bol k dispozícii ďalších sedem dní od konania prednášky, takže by som si ju mohla pozrieť v ktorýkoľvek deň by som sa na to cítila. A ak by som sa na to necítila ani počas toho týždňa, stačilo by si kúpiť záznam z prednášky v ktorýkoľvek deň by mi to vyhovovalo. Veď záznam je tam od októbra dodnes.

Pričom cena online vstupenky na tento webinár bola 6 €, čo si môžu dovoliť aj ľudia s postihnutím z toho nášho úbohého dôchodku.

Necítila som sa ani nijakým spôsobom znevýhodnená naproti poslucháčom, ktorí boli osobne prítomní v miestnosti prednášky. Otázky pre Mgr. Nádaskú sa totiž pokladali cez online formulár, v ktorom mali všetci účastníci rovnakú príležitosť dostať sa k slovu. A keďže išlo o textové otázky, daný človek ani nemusel mať schopnosť rozprávať.

Presne takto má vyzerať rovnosť vo vzdelávaní pre všetkých bez rozdielu. Isteže sa teda zúčastním aj webinára Nadprirodzené bytosti a kde ich hľadať – Čerti, rusalky, vlkolaci a ďalších webinárov (nielen) Mgr. Kataríny Nádaskej, PhD. A priala by som si, aby sa na Slovensku objavilo viac presne takýchto príležitostí pre ľudí s postihnutím.

1 superhrdina a 1 záporáčka, ktorí ma v zime zahriali pri srdci

(Všetok nasledujúci text až po záver článku obsahuje rôzne dôležité spoilery zo seriálu Hawkeye.)

Podľa mojich početných sťažností na reprezentáciu ľudí s postihnutím vo fikcii ste už asi zistili, aké mám z nej najčastejšie pocity. Scenáristi nás zvyknú brať skôr ako prostriedky na vyvolanie strachu alebo citového vydierania než ako ľudské bytosti. A podľa početných referencií v mojich blogoch ste už asi zistili, že som veľká fanúšička Marvel Cinematic Universe.

A úprimne som si myslela, že ňou po štrnástich rokoch veľmi rýchlo prestanem byť, keď som sa dozvedela, že celý seriál Hawkeye bude o postihnutí. Veď by tvorcovia MCU neboli prví, ktorí by dali nezaujímavému hrdinovi postihnutie, aby mal aspoň jednu charakterovú vlastnosť. Pričom postihnutie naozaj nie je charakterová vlastnosť a už vôbec nie jej náhrada. A ani približne by neboli prví, ktorí by dali postihnutie záporákovi ako nejaký zvrátený dôvod, prečo je ten človek zatrpknutý, čím by v divákoch vyvolali pocit, že aj reálni ľudia s postihnutím sú hrozní. Čím populárnejšie štúdio je za daným dielom, tým častejšie sa takýchto chýb dopúšťa, pretože vedia, že ableizmus predáva.

Ale tvorcovia seriálu Hawkeye dokázali to, o čo sa snažili a v čom zlyhávali takmer všetci pred nimi. Samotný Hawkeye totiž svoje nedávne poškodenie sluchu neberie ako tragédiu. A ani jeho blízki to nepovažujú za podnet, prečo by ho mali obdivovať. Jeho novonadobudnuté postihnutie sa proste stalo súčasťou jeho života, a keď mu náhodou spôsobí problémy, tak sa s nimi vysporiada a ide ďalej. Nijako ho to neurobilo horším superhrdinom ani otcom a už vôbec sa nestal človekom, ktorý by bol niečím iný.

Navyše ukázal, aké je životne dôležité, aby mali ľudia s postihnutím prístup ku kompenzačným pomôckam (v jeho prípade išlo o načúvadlo) a osobným asistentom, keďže mu jeho následníčka pomohla počas telefonátu so synom. Získali sme v ňom teda dokonalú reprezentáciu normálneho a v každom zmysle schopného človeka s postihnutím.

V tomto seriáli taktiež figuruje Maya, ktorá je od narodenia úplne nepočujúca a používa protézu, pretože nemá nohu. Jej postihnutie však nie je dôvodom, prečo bola záporáčkou. Práveže bolo v seriáli na rovinu povedané, že vďaka jej postihnutiu bola schopná prežiť v podsvetí New Yorku a dokázala si udržať rešpekt svojich podriadených. Robí ju totiž schopnejšou, pozornejšou a bystrejšou.

Dokonca toto naučila aj Hawkeyea, keď proti nej prehrával hlavne preto, že sa na začiatku odmietal prispôsobiť svojmu poškodeniu sluchu a napríklad sa naučiť znakovú reč. Maya je teda hrdá na svoje postihnutie a považuje ho za súčasť svojej identity. Nemôžem sa dočkať na pripravovaný seriál, v ktorom sa má stať superhrdinkou Echo.

Bonusom je, že aj obaja spomenutí herci – Jeremy Renner a Alaqua Cox – majú presne tie isté postihnutia ako ich postavy, čiže ide o verné stvárnenie ľudí s postihnutím.

(Áno, viem, že aj vo filme Eternals sa objavila nepočujúca postava hraná nepočujúcou herečkou, ale kvôli kombinácii všetkých prekážok, o ktorých som napísala v úvode, som na to nestihla ísť do kina. Takže v túto stredu budem pri prvej príležitosti nedočkavo zapínať online verziu.)

---

Dúfam teda, že sa o rovnosť budeme snažiť aj naďalej v roku 2022. Nejde totiž o nič nedosiahnuteľné ani o niečo, čo by bolo možnosťou iba v bohatom zahraničí. Niekedy k rovnosti stačí ochota, link či jediné slovo.