Podarila sa im operácia, ktorá bola mojou poslednou nádejou na návrat schopnosti rozprávať? A ako žijem dnes – o mesiace po tom všetkom?

Ableizmus v slovenskom zdravotníctve ešte zhoršujú pravidlá, ktoré sú prispôsobené jedine pre zdravých, samostatných pacientov.

Zistiť výsledok operácie, ktorá bola mojou poslednou nádejou, trvalo kvôli neočakávaným prekážkam ďaleko dlhšie ako ktokoľvek predpokladal.

O prednostoch, ktorí sa so svojou nevedomosťou vyrovnávajú tragikomickými spôsobmi. A o tom, ako som sa stala prvou na Slovensku s týmto zdravotným problémom.

Ďalšie neúspešné riešenie mojej neschopnosti rozprávať zdravotníci ešte zhoršili ich urážlivým a patetickým správaním.

Chirurgovia si namiesto hľadania mojej liečby hľadali výhovorky, prečo môj prípad zanedbávajú, čím donútili môjho otca prevzať za nich zodpovednosť.

Môj prípad ďalej riešil chirurg, ktorý nevie zašívať, a obvodný lekár, ktorému sa zdá zbytočné vyšetrovať pacienta, pretože má postihnutie.

Napriek všetkému bolo najhoršou súčasťou týchto mojich mesiacov opakované čakanie. Prečo opäť musela čakať a prečo to bolo také neznesiteľné?

Nedbalosť, neschopnosť alebo kombinácia oboch? Rozhodnutie môjho hrudníkového chirurga mi spôsobilo nevýslové bolesti a vážne ma ohrozilo.